Každý diel Oskara Eda som zhltol ležiac na svojej posteli viackrát za sebou. Každý diel som potom položil ku posteli, kde si ho o pár dní našiel môj brat a zhltol ho v ešte väčšom chvate. Každý diel mi viac a viac pripadá ako metafora môjho brata. Pred desiatkami rokov zažilo naše mesto obrovský rozvoj. Všade rástli budovy a kedže nebolo dosť remeselníkov v okolí, zo spriatelenej Juhoslávie prišlo množstvo montérov a zváračov, ktorí migrovali po celom svete. Veľa z nich si v našom meste našlo družky, splodili potomstvo, ale keď rozvoj v inom kúte sveta volal, museli sa pobrať a svoje mladé rodiny zanechali neúplné. Po mesiacoch a rokoch čakania družky zaplnili chýbajúce miesto miestnym druhom a dovolili potomkom vyrásť v slušnej duševnej rovnováhe. Netvrdím, že Branko Jelinek je na tom rovnako alebo čo i len podobne ako môj brat, ale perfekcionistická parafráza potlačenia akejkoľvek spomienky či myšlienky na otca je viac než len osobná či intímna.

Posledný diel by mal, alebo aspoň mohol odpovedať na otázky z prvého. Tempo príbehového oblúka po dynamickej expresívnej prostrednej časti klesá, nie však obsah. Oskar bojuje už len so svojou identitou, vypočuje či nevypočuje otcovo volanie po stretnutí a odpustení? Naberá odvahu, aby sa sám mohol udať na polícii a urýchliť proces nevyhnutného stretnutia.

Akcia zakončenia trilógie z väčšej časti prebieha v Oskarovej hlave. Samozrejme niekto vypadne z okna a niekto sa nedožije ani polovice zošita, ale prelínanie Oskarovho detstva, súčastnosti, reality, sna, smrti, či zabudnutia má také jemné hranice, že hovoriť o ich neexistencii je na mieste.

Mot dokončil trilógiu už len v českej jazykovej verzii. Prvé dva diely som čítal v originálnom slovenskom jazyku, ale nebojím sa povedať, že aj preklad (najpravdepodobnejšie najpríbuznejších jazykov na svete) do českého jazyka kvalitu diela zvyšuje. Slovenčina môže byť nekonečne ľúbozvučnejšia, ale bez silnej tradície a sostopäťdesiatročnou históriou má slovnú zásobu jednoducho obmedzenú. Ostáva vyhraneným jazykom, použiteľným nie pre všetky žánre nielen komiksu, ale aj literatúry, prekladov, či dabingov.

Mot dokončil trilógiu už len v českej jazykovej verzii. Slovenská bola nerentabilná, pri neexistencii trhu, scény či aspoň len podhubia to nie je žiadne prekvapenie. Branko Jelinek tichým elegantným spôsobom dokázal viac, ako dve generácie autorov, teoretikov popkultúry, rozhádaných komunít a samozvaných podzemných samizdatistov na Slovensku. Kiežby nejaká domáca trilógia, tetralógia, pentalógia či hexalógia vychádzala každý deň. Ale stačilo by aj, keby raz za mesiac vyšiel nejaký malý útly zošítok